Johann Philipp Abelin nejprve sepsal Historische Chronik od. Beschreibung der Geschichte von Anfang der Welt bis 1619 (‚Historická kronika, aneb popis dějin od počátku světa do roku 1619‘), kterou následně vydal pod přezdívkou Gottfried. Toto dílo od roku 1635 se používá název Theatrum Europaeum se dočkalo několika vydání a Meurs je přeložil do nizozemštiny. Z tohoto díla se vyvinul rozsáhlý historický sborník, sahající až po rok 1718. Později v létech 1646–1738 v něm pokračovalo několik dalších spisovatelů s nestejným zdarem a nakonec vyšlo celkem dvacet jedna dílů ve folio, z nichž dva první, sepsané Abelinem, jsou nejcennější.

23. května 1618 se odehrála pražská defenestrace. Při této události čeští stavové vyhodili z oken Pražského hradu nenáviděných královských místodržících Viléma Slavatu z Chlumu a Košumberka, Jaroslava Bořitu z Martinic a jejich sekretáře Filipa Fabriciusa. Tím začalo české stavovské povstání, které představovalo akt odporu českých nekatolických stavů vedených Jindřichem Matyášem Thurnem proti porušování Rudolfova majestátu – Majestát na náboženskou svobodu (německy Majestätsbrief, obvykle známý jako Rudolfův majestát) byla listina vydaná 9. července 1609 císařem Rudolfem II. Po jeho smrti s nástupem krále Matyáše se ale nedodržuje důsledně.

Defenestrací začíná také třicetiletá válka.

Korunovační ceremoniál je znázorněn uprostřed obrázku. Z každé strany je ohraničený 4 postranními obrázky. V zápatí dva latinské a dva německé verše.
Tato deska byla znovu použita pro vyobrazení korunovace Ferdinanda II, změnila pouze název a nahradila pražského arcibiskupa papežským legátem. Tento list se nachází ve sbírkách British muzea pod registračním číslem 1870, 1112.114.

Korunovaci Matyáše v české historiografii nebyla věnována velká pozornost. Ostatně i korunovanému panovníkovi, Matyášovi Habsburskému, zůstávají čeští historici mnohé dlužni. K samotnému aktu korunování se však dochovalo mnoho zpráv, ať už v rukopisné či tištěné podobě. Jedná se o oficiálně vydané tisky, zprávy vyslanců a zpravodajů, korespondenci, kronikářské zápisy, paměti a deníky. Mnohé o něm vypovídají i prameny hmotné a obrazové povahy. Soupisu, rozboru a kritice těchto pramenů věnuji první část své práce. Ve druhé se pak věnuji podrobnému popisu průběhu korunovačního dne, vypracovanému právě na základě dochovaných předkládaných pramenů. Korunovační obřad byl v českých zemích tradičně vykonáván na základě Korunovačního řádu českých králů Ordo ad coronandum Regem Bohemorum, vypracovaného Karlem VI., jehož jádro bylo zachováno i při Matyášově korunovaci v chrámu sv. Víta. Průběh celé korunovace, silně ovlivněný tehdejší politickou situací v Čechách, nebyl provázen žádnými okázalými oslavami, slavnostními průvody a lidovými veselicemi. Odehrál se s vyloučením široké veřejnosti za přísných bezpečnostních opatření. Přesto byl obřad proveden podle všech svědectví důstojně a podle stanovených pravidel.

Jedná sa o zobrazenie korunovácie Leopolda I. za uhorského kráľa v katedrále Sv. Martina v Bratislave. Pod tým pohľad z juhu na Bratislavu s vysvetlivkami.

V prvej tretine 16. storočia ohrozovali Uhorsko pustošivé nájazdy Turkov. Po tragickej bitke pri Moháči v roku 1526 Turci rýchlo postupovali dovnútra krajiny. Po obsadení hlavného mesta Budína rozhodol Uhorský snem v roku 1536, že hlavným a korunovačným mestom Uhorska bude Prešporok (dnešná Bratislava). V priebehu rokov 1563 – 1830 bolo v gotickom Dóme sv. Martina korunovaných 11 panovníkov a 8 kráľovských manželiek. Kráľa korunoval spravidla najvyšší cirkevný hodnostár krajiny – ostrihomský arcibiskup a asistovali mu ďalší cirkevní a svetskí hodnostári.
Ako šiesty z uhorských kráľov bol v Prešporku 27. júna 1655 korunovaný Leopold I., syn Ferdinanda III, vtedy sotva 15-ročný princ. Počas jeho dlhej vlády, ktorá trvala až do jeho smrti v roku 1705, boli z Uhorska vyhnaní Turci a definitívne skončila nadvláda Osmanskej ríše.

Zvyšky hradu sa nachádzajú v župe Nógrád (slovensky Novohrad) v severnom Maďarsku. Na severe župa susedí so Slovenskom, na východe so župou Borsod-Abaúj-Zemplén, na juhovýchode sa župou Heves, na juhozápade so župou Pest. Župa v tejto podobe vznikla správnej reformou v roku 1950, ale má dlhú historickú tradíciu. Tvorí južnú časť pôvodného Novohradska, ktorého zvyšok leží na Slovensku v okolí Lučenca.

V roku 1544 posádka hradu Nógrád utiekla pred blížiacimi sa Turkami a k ​​jeho opätovnému dobytiu došlo až o päťdesiat rokov neskôr. Druhé obsadenie osmanskými vojskami sa uskutočnilo na jeseň roku 1663, kedy po 27denním obliehaní kapitán Miklós Nadányi odovzdal pevnosť bez odporu. Neskôr v nej bolo pod vedením veliteľa ‚Pasha Kászim‘ umiestnených 400 tureckých vojakov. V letnej búrke roku 1685 zasiahol blesk vysokú starú vežu vnútorného hradu a vyhodil do povetria v nej uložený strelný prach. Následne ho Turci, vtedajší majitelia podpálili. Čo nezničil požiar, to postupom času rozobrali miestni obyvatelia.

Johann Christoph Wagner sa narodil v Norimbergu na začiatku júna 1640 ako syn Christopha Wagnera, vedúceho kostola sv. Egídia (s gymnáziom) a učiteľa na škole Sebald. Po škole študoval na univerzite v Altdorfe. Potom sa zapísal na univerzitu v Jene. Zaujímal sa aj o astrológiu a pod jeho menom nechal vytlačiť sériu kalendárov. V tom čase sa kalendáre používali ako nástroje na zobrazovanie konštelácií hviezd a boli to malé astronomické a predovšetkým astrologické knihy s ďalšími informáciami o svetových udalostiach. Okolo 1680 odišiel do Augsburgu, kde po porážke Turkov v roku 1683, publikoval rozsiahly zväzok s popisom Maďarska a Turecka pod názvom: „Delineatio Provinciarum Pannoniae Et Imperii Turcici In Oriente. Z tejto knihy je prezentovaná veduta Košíc.

Alain Manesson Mallet (1630 – 1706) bol francúzsky kartograf a inžinier. Svoju kariéru začal ako vojak v armáde Ľudovíta XIV. Stal sa seržantom v delostrelectve a inšpektorom opevnení. Skôr ako sa vrátil do Francúzska, pôsobil tiež u portugalského kráľa. Znalosti z vojenského inžinierstva a matematické zázemie viedlo Malleta k pozícii učiteľa matematiky na dvore Ludvíka XIV. Jeho hlavné publikácie sú Description de L ‚Univers (1683) v 5 zväzkoch a Les Travaux de Mars ou l’Art de la Guerre (1684) v 3 zväzkoch. Description de L’Universe obsahuje širokú škálu informácií, vrátane hviezdicových máp opevnení, máp starovekého a moderného sveta a súhrn zvykov, náboženstiev a vlád mnohých národov. Predpokladá sa, že jeho povolanie učiteľa viedlo k záujmu baviť čitateľov. Tento záujem sa prejavil v pôvabných prístavných scénach a vidieckych krajinách, ktoré zahrnul do popisov astronomických konceptov a diagramov. Sám Mallet nakreslil väčšinu postáv, ktoré boli do jeho kníh vyryté.

V zbierkach GMB GMB v Bratislave pod inventárnym číslom C_8174.

Pohľad na Bratislavu a bratislavský hrad ešte pred pálfiovskou prestavbou, veže v meste sú prehnane vysoké

V zbierkach GMB, invetárne číslo C 25342.
V zbierkach Library of Congress Prints and Photographs Division Washington, D.C., invetárne číslo LOT 14117, no. 217.

Pohľad z vtáčej perspektívy na pevnosť Commora (Komárňanská pevnosť) na sútoku riek Dunaja a Váhu v súčasnom meste Komárno (pôvodne súčasť Uhorskej ríše) z roku 1670. Tlač identifikuje starú a nové časť pevnosti. Zobrazuje tiež domy v dedine (dedina = „Borgo“). V roku 1670 bola pevnosť pod vedením generála grófa Karla Ludwiga von Hofkirchen.

Protiturecká pevnosť v Komárne je pevnosť vystavaná v dvoch obdobiach. Na základoch staršieho hradu sa začala roku 1546 výstavba Starej pevnosti a roku 1658 začala výstavba Novej pevnosti. Stará pevnosť bola postavená na sútoku riek Váh a Dunaj, podľa plánov talianskeho fortifikačného staviteľa Pietra Ferraboscu. Impulzom bolo pravdepodobne dobytie Budína Turkami v roku 1541. Stavba začala 23. marca 1546 a bola ukončená v roku 1557. V roku 1570 povodeň pevnosť silne poškodila a došlo k zrúteniu časti kurtín (spojovacie opevnenie medzi bastionmi). Opravená bola v rokoch 1572 – 1592 pod vedením Urbana Sϋessa. V roku 1594 preukázala svoju funkčnosť, keď odolala mesačnému obliehaniu stotisícovým vojskom Sinanského pašu na jeho výprave do Uhorska.

Nová pevnost rozširuje starú pevnosť, impulz k výstavbě bolo dobytie pevnosti v Nových Zámcích turkami. Hned po dobytí v roku 1663 se začalo se stavbou. Najskôr boli vybudované iba zemné opevnenie, ktoré bolo neskôr upravené na murované. Samotné opevňovacie práce boli vykonané podľa plánov Františka Wymesa. Nová pevnosť mala päť bastiónov, tri západné s najmohutnejším stredovým a dva východné, ktoré sa voľne napájali na Starú pevnosť. Medzi tromi západnými bastiónmi boli dva ravelíny, ktoré ich spájali, pričom južné z nich chránili vchod do Novej pevnosti Leopoldovu bránu. Ravelin je samostatná, trojuholníková alebo päťuholníková pevnôstka v hradobnom priekope, ktorá medzi bastiónmi, kurtinami a krytou cestou tvorí tzv. strednú obrannú líniu.

V zbierkach GMB, invetárne číslo G_13667.
V zbierkach La biblioteca virtuale della grafica e dell’illustrazione libraria del Comune di Milano, invetárne číslo A.S. m. 3-36.

Bitka pri Leviciach, niekedy nazývaná tiež Obliehanie Levíc, je vojenský stret habsburských a tureckých vojsk v rámci Rakúsko-tureckej vojny, ktorý sa udial 19. júla 1664 pri meste Levice. Generál de Souches zahájil ofenzívu na jar roku 1664 na prinavrátenie okupovaných oblastí – po dobytí Nových Zámkov padli do tureckých rúk na jeseň roku 1663 postupne Novohrad, Nitra, Levice, Hlohovec aj ďalšie priľahlé obce. Pod Levický hrad prišla pod vedením veľkovezíra Ahmeda Köprülüa mohutná armáda 1. novembra 1663. Nasledujúci deň, po dohode s vtedajším kapitánom hradu Gašparom Bartakovitsom, sa Turci zmocnili hradu a posádka získala právo slobodného odchodu.

De Souchesovo vojsko v jarnej ofenzíve najprv dobylo 3. mája 1664 späť Nitru. Následne de Souches porazil 16. mája 1664 osmanské vojsko pod velením Mehmeta Küçüka v Bitke pri Žarnovici. Toto víťazstvo umožnilo habsburskej armáde stočiť sa na juh k Leviciam. Mesto aj hrad získal de Souches opäť do cisárskych rúk 12. júna 1664. Po zabezpečení hradnej posádky sa vrátil so svojím vojskom do Nitry. Turci sa však nechceli vzdať pevnosti a vyslali na opätovné dobytie Levíc 15 až 20-tisícové vojsko. Osmanské posily predstavovala armáda pod Alím Pašom, ktorá vyrazila z Budína, aby zastavila postup cisárskych vojsk. V blízkosti Levíc sa jej vedenia sa ujal vtedajší budínsky paša Sarı Hüseyin Paša, ktorý obľahol hrad aj mesto. Posádka hradu ale tentoraz nekapitulovala a začala obliehateľom vzdorovať.

De Souches sa vydal z Nitry cez Zlaté Moravce a Hronský Beňadik ku Kozárovciam. Tam prekročil Hron a zaujal bojové pozície medzi Tlmačmi a Hronskými Kľačanmi. Osmanské vojsko vtedy prerušilo obliehanie a pohlo sa proti cisárskemu vojsku. Na sever od Levíc sťažovala presuny oboch vojsk močaristá pôda. Samotná bitka sa odohrala 19. júla 1664 v priestore medzi obcami Starý Tekov, Hronské Kľačany a Podlužany. Aj napriek tomu že Osmani boli v početnej prevahe, cisárske vojsko bolo lepšie vyzbrojené a povzbudené predchádzajúcimi úspechmi. Osmanská armáda bola zložená najmä z nepravidelných jednotiek, ktoré sa nemohli rovnať dobre organizovaným cisárskym jednotkám, chránenými falangovou formáciou svojich kopijníkov.

V úvodnej fáze bitky de Souches skryl časť svojich jednotiek, aby vyprovokoval osmanský útok. Keď osmanské jednotky vkročili do pasce a odhalili zvyšok nepriateľskej armády, oddiely osmanských osobitých jednotiek, najmä Moldavcov a Valachov, sa dali na útek. Keď počas boja opustili svoje pozície, aj v ostatných tureckých jednotkách zavládla panika a tiež začali utekať. Vojsko de Souchesa vzniknutú príležitosť využilo a naplno udrelo na zvyšky armády.

Osmanské vojská stratili asi 8000 mužov, všetky delá, zásoby aj bojové zástavy. Počas ústupu bol zabitý tiež ich veliteľ Alí Paša. Cisárska armáda získala bohatú korisť zásob a zbraní, vrátane 1200 vozov so zásobami, 11 veľkých diel a viacerých menších. Na habsburskej strane boli straty malé, odhadujú sa na 100-200 mužov. V bitke padol Štefan Kohári, hlavný kapitán banských miest a župan Hontianskej stolice, ktorý velil pravému krídlu uhorských vojsk. Počas bojov ho zasiahla nepriateľská guľka. Podľa tradície ho splašený kôň ťahal po zranení v priestore Levíc za sebou až ku kaplnke pri obci Hronské Kosihy. Pochovaný bol v kostole v Hronskom Beňadiku.